O mne

Ako ma nepoznáte

Moje začiatky

obr_2

Už od malička som rada čítala. Najskôr rozprávky, potom dobrodružné knihy typu „Traja pátrači“, „Winnetou“ a podobne. S pubertou prišli na rad dievčenské a romantické knihy. Milovala som „Angeliku“, „Krásnu Katarínu“, „Vtáky v tŕní“… a vždy si predstavovala, že ja som hlavná hrdinka. A približne v tom období som si začala vymýšľať svoje vlastné príbehy. Spočiatku som ich rozprávala sestrám, ako rozprávky pred spaním, sem-tam som čosi hodila na papier. Nemala som však odvahu ísť s tým na verejnosť. Raz som to síce skúsila so školským časopisom, príbeh mi však neuverejnili pre nedostatok miesta. Viac som to neskúšala.

Nápady v mojej hlave však neustávali, skôr naopak. Nebránila som sa tomu. Mala som rada úlety do toho fiktívneho sveta, kde sa všetko dialo podľa toho, ako som chcela ja. Písala som ich do zošitov, tváriac sa pred rodičmi, že si robím domácu úlohu, neskôr potajomky klepkala do písacieho stroja. Nechávala som si ich však pre seba. Príliš som sa hanbila ukázať to niekomu.

Možno práve preto, keď som sa rozhodovala, kam pôjdem po základnej škole, nikoho ani len nenapadlo poradiť mi venovať sa bližšie literatúre, literárnej tvorbe, prípadne žurnalistike. Šla som teda na zdravotnú školu, keďže aj moja mama je zdravotná sestra. Učila som sa ošetrovať deti a popri tom som ďalej potajomky písala.

Zlom nastal v roku 2000. V tom čase som už bola vydatá, mala dve deti a zásuvku plnú vymyslených príbehov. Jedného dňa sa nám pokazil televízor a ja som sa po dlhom čase zasa prihlásila do knižnice. Prvá kniha, na ktorú som natrafila, bola od Táni Keleovej-Vasilkovej. Zhltla som ju na jeden šup. Bolo to čosi iné, po všetkých tých brožúrkach typu love-story, ktoré som čítala do okamihu, kým som nepochopila, že sa podobajú ako vajce vajcu. Táňa Vasilková písala o žene zo Slovenska, konkrétne z Bratislavy, ktorá je mojím rodným mestom a tak som si ľahko predstavila, kde sa príbeh odohráva. Použila mená, čo bežne počúvam a hlavná hrdinka riešila problémy, ktoré mi vôbec neboli vzdialené, ako problémy žien zo zahraničia.

V novembri toho istého roku sa v Inchebe konala Bibliotéka. Na akomsi plagáte som si všimla, že v rámci nej má byť aj beseda s novou slovenskou autorkou. Bola ňou práve Táňa Keleová-Vasilková. Neváhala som ani minútu. Len kvôli nej som šla do Incheby a bola som strašne zvedavá, čo bude hovoriť. Dnes si už nepamätám do podrobností, čo presne to bolo. Viem len, že rozprávala o svojich začiatkoch, aké boli ťažké a v kútiku duše som ju obdivovala, ako to všetko prekonala. A potom povedala čosi, čo sa vo mne uhniezdilo a ustavične som o tom premýšľala: „Viem, že som jediná autorka ženských románov na Slovensku, ale ja sa nebránim tomu, aby nás bolo viac. Rada by som mala konkurenciu.“

Netvrdím, že to boli presne tieto slová, ale určite niečo v tom zmysle. A nakoplo ma to. Odvážila som sa, oprášila svoje príbehy a dala ich prečítať rodine. Napodiv som sa stretla s pozitívnym ohlasom. Manžel potom jeden z nich odniesol do práce a kolegyne boli nadšené. Napriek všetkému, stále som mala zábrany ísť s tým do nejakého vydavateľstva. Urobil to môj manžel. Dal knihu vytlačiť, osobne ju odniesol do Ikaru a povedal, že najhoršie, čo sa mi môže stať je, že mi ju vrátia. Keď mi potom o nejaký čas pani Ďurinová volala a povedala, že nie som beznádejný prípad, nechcela som veriť vlastným ušiam. Mala záujem o môj príbeh, len ho bolo treba prepracovať. Ponúkla som iný. Ani ten celkom nevyhovel, už som sa však nevzdala. Na odporúčanie pani Belopotockej som napísala knihu pre vekovú kategóriu 40+. A práve tá sa objavila na pultoch kníhkupectiev pár dní po mojich štyridsiatych narodeninách. Mohla som si želať krajší darček?

OLYMPUS DIGITAL CAMERA