Beseda v bratislavskej Vrakuni, 27. 11. 2013

20131022_kniznica

Streda 27. 11. 2013 o 17.30 hod.

Miestna knižnica a Centrum detskej tvorivosti pri Mestskej časti Bratislava – Vrakuňa, na Bodvianskej ulici, bolo tým milým cieľovým miestečkom, kam ma šnúra naplánovaných jesenných stretnutí s mojimi čitateľmi na sklonku novembra zdarne priviedla. Zámerne píšem „zdarne“, lebo nikde ma nevypískali, a tak hádam bol na mieste aj príjemný titulok na pozvánke k tomuto stretnutiu vo Vrakuni pod názvom „Beseda s úspešnými slovenskými autorkami“ :-) Takže v osvedčenom tandeme s Lenkou Riečanskou som čelila nie ľahkej výzve tohto večera.

Prečo táto beseda pre mňa nebola jednoduchá?

Pozrite si pozorne tieto fotografie a bez toho, že by ste čítali ďalej, skúste sami uhádnuť ten dôvod.

Tak čo, podarilo sa? Napíšte mi komentár pod tento príspevok – budem rada. Ak ste ale neuhádli, nevadí. Ja Vám ten dôvod teraz prezradím.

Možno Vám napadlo, že niektorí návštevníci tejto besedy majú čosi spoločné. Možno ste našli nejaké spoločné črty tváre, možno gestá. Či? Ak áno, tak to je presne to! Na túto besedu, okrem iných čitateliek či čitateľov, prišli aj členovia mojej rodiny. Uf, a je to vonku :-) Pred žiadnou z besied som nemala takú trému, ako práve pred touto.

Ako ste sa o mne možno dočítali, bývam v bratislavskom Ružinove. No a Vrakuňa je vzdialená, čo by kameňom dohodil – len desať minút autom. A moja mama, tiež stredná sestra Andrejka, ako aj môj rodinný príbuzný a vášnivý podporovateľ a čitateľ mojich kníh Janko – všetci to nemali do Vrakune o nič ďalej, ako ja. Tak teda prišli. To vysvetľuje určitú podobu. Gény sa nezaprú, rodina je rodina. No o to väčšia zodpovednosť. Hádam, aby som im hanbu nespravila… Poznáte to z vlastnej skúsenosti? Napíšte mi, prosím, do komentárov, nech v tom nie som sama :-o

Musím však povedať, že napokon všetko dopadlo veľmi dobre. Mňa síce rodina pozná, ale Lenku nie a tak sa jej na všeličo pýtali a potom si to isté nechali vysvetliť aj odo mňa. A mala som pocit, že vydolovali zo mňa také veci z mojej práce okolo knižiek, na ktoré pri rodinných stretnutiach nepríde reč. Veď viete, „doma nie ste prorokom“. Takže tieto chvíle boli pre mňa mimoriadne vzácne, až by som povedala sviatočné. Bol čas porozprávať sa a mohla som sa rodine ukázať možno trocha v inom svetle, ako ma poznajú z našich bežných stretnutí.

Pracovníčky knižnice sa postarali o skvelé pohostenie, neformálnu, priam domácu atmosféru, ktorá sa mi k rodine aj hodila. A na záver, podpísala som k Vianociam toľko knižiek, ako na žiadnej z ostatných jesenných besied. Čo viac by som si mohla priať? Takže ďakujem všetkým, ktorí prišli, pracovníčkam knižnice, no najviac asi mojej sestre Andrejke, ktorá celé toto stretnutie iniciovala a podporila aj pozývacími mailíkmi :-)

Slávka

2 Comments
  1. Dobrý deň,
    áno – keď sa rodina príde pozrieť “do práce” tak aj ja mávam trému väčšiu… Nie ste v tom sama! =) Ale zvládli ste to výborne! Bolo príjemné spoznať Vás a aj pani Lenku.
    Ďakujeme!
    Tatiana Čechová

    • Takže je to pravda – teším sa, že nie som nejaká divná :-)
      Ďakujem za podporu na besede, aj za Váš komentár a verím, že ešte bude príležitosť stretnúť sa.
      Želám príjemný deň
      Slávka

Comments are closed.